Spomenul som si na túto scénu pri čítaní správy o poľovačkešvédskeho kráľa Carla XVI. Gustafa na Slovensku. Tento milý pán bezpanských manierov, na nerozoznanie od ostatných obyčajných poľovníkov, strelilsedemdesiat bažantov a odišiel z Čifár pri Nitre autobusom. Komu bytakýto kráľ nebol sympatický?...
...tomu, kto zažil poľovačku na bažanty. Bažantnica jezariadenie, v ktorom chovajú bažanty, aby ich potom mohli postrieľať.Lovec – či skôr „lovec“ stojí na štande s nabíjačom a páli striedavoz dvoch promptne nabíjaných zbraní po vylietajúcich bažantoch, ktoré munadháňajú spoza chrbta. Nebol tak žiaden problém streliť v ten jeden deň500 vtákov. Pánu kráľu síce ponúkali ulovené bažanty, aby si ich vzal, no onasi vedel, prečo odmietol. Každý z takto ulovených operených krásavcov jeprešpikovaný brokmi.
Pán kráľ teda svojej románovej predlohe urobil hanbu. Čo užje športové na pálení po vystrašených ohlúpnutých bažantoch ako po asfaltovýchholuboch na strelnici? Čím je tento „výkon“ odlišný od neslávne známychmasakrov na hrebeňoch talianskych hôr v dobe návratu sťahovavých vtákov doEurópy?
A to sú bažanty nepôvodné živočíchy, ktorév umelých podmienkach strácajú životodarné reflexy. Po vypustení do voľnejprírody hodujú na nich líšky, pernaté dravce, ľudia bez zábran ich zrážajúpalicami popri cestách. No u nás je legálny aj lov sluky na jarnom ťahu.Jemné pískanie prezradí navrátilca a jeho silueta oproti svetlejšej nočnejoblohe umožní lovcovi vypáliť. Ako je ešte v dnešnej dobe ospravedlniteľnápoľovačka na sluky? Milý ušľachtilý a veľmi vzácny lesný vták sa po dlhejpúti konečne dostal do rodných končín a my ho privítame ranous pušky. Skutočne kultúrny národ.
Napohľad z iného súdka, ale v podstate o tomistom je druhá správa o poľovačkev Osadnom. Stopäťdesiatpoľovníkov a honcov z Čiech a Slovenska hrdinsky ulovilomladú neskúsenú vlčicu. Neohrození hrdinovia dnešných dní obetavo bojovalis ľútym dravcom a zbavili spoločnosť nebezpečného nepriateľa.
Síce nesúhlasím, ale dokážem pochopiť individuálne spôsobypoľovačky, najmä posliedku, ktorá sa najviac približuje k tomu, čo možno s určitýmnadsadení považovať za akú-takú rovnosť šancí či športový spôsob lovu zveri. Nospôsob lovu na vlka mi pripomína obdobie feudalizmu v Rusku, kedynevoľníci odrádzadlami ohradili rozsiahly kus krajiny, aby uzatvorili plachézvieratá vo vymedzenom priestore a znemožnili mu útek pred lovcami.Geograficky i duchovne má tento kút Slovenska k Rusku evidentneblízko.
Príbeh stopäťdesiatich mužov a mladej vlčice vypovedáo našej spoločnosti viac, ako rozsiahle sociologické štúdie. Žijemev spoločnosti, ktorá sa iracionálne bojí a nenávidí plachého zvera,ktorého 499 999 ľudí z pol milióna nikdy v živote nestretloa nevidelo. Bojíme sa ho tak, že sme ochotní zrušiť jeho ochranu, ktorúoprávnene požíva v celom stredoeurópskom priestore. Nevážime si to, čocelý kultúrny svet uznáva ako nespochybniteľné hodnoty. Nie je to až takéčudné, ak si uvedomíme, ako v tomto štáte stavebné pamiatky ustupujúzáujmom developerov, že na pamiatke zapísanej na svetovom zozname vejeneprehliadnuteľný bilboard plynárenského monopolu, že územia národných parkovsa stávajú priestormi boja o zdroje fondov na výstavbu zariadení, ktorénikde na svete nemajú s národným parkom nič spoločné. Nevážime sidokumenty vlastnej histórie, tak prečo by nás mali trápiť doklady histórieprírody? ...môžeme siahodlho špekulovať o potencii chlapíkov – lovcovvlčice, o ich psychologických profiloch či traumách z mladosti, nonič z toho nevysvetlí toleranciu spoločnosti voči neopodstatnenémulegalizovanému násiliu na bezbranných tvoroch.
Farley Mowat vydal v roku 1963 úžasnú knihu, ktoráu nás v roku 1981 vyšla pod názvom Nehaňte vlka. Pôsobivý príbehčloveka, ktorý na vlastné oči videl a zažil život vlčej svorky, pochopilnezmyselnosť legiend a povier o vlkoch a tiež ich zneužívanie narýdzo ľudskú chamtivosť a napriek tomu v závere knihy nedokázalpotlačiť generáciami predkov posilňovaný strach z vlka a vovyhrotenej situácii zoči-voči tomuto inteligentnému zvieraťu zlyhal. Knižka,ktorá sa dá prečítať doslova na jeden šup, dá človeku viac ako hociktorápríručka etológie a mala by byť povinným čítaním na hodinách prírodopisua biológie základných a stredných škôl. Epilóg knihy patrí rokom 1958– 1959, kedy v Kanade prebiehala kampaň zameraná na vyhladenie vlkajedovatými návnadami. U nás sa v tej dobe vyplácali za odstrel vlkaslušné odmeny a najväčší hrdinskí vlkobijci ešte dlho po zrušení odmienpožívali v spoločnosti primeranú úctu. Naozaj netuším, kam sa v tomtosmere vyvíja kanadská spoločnosť dnes, no viem, že my sme sa v tomto smereod tých čias príliš neodpútali.
