Niekoľko rokov bývala v našom vchode v garzónkepodarená dvojica. Dvaja vygumovaní ochlastovia dokázali znepríjemniť životnielen nášmu vchodu, ale aj celej ulici. Ich excesom nebolo konca-krajaa najmä po výplate sociálnych dávok boli neudržateľní. Naliali saa vykrikovali na celú ulicu, zadrapli do hocikoho a vyrevovali naplné hrdlo. Ich slovník je nereprodukovateľný, najmä on bol v tomto smereúplne unikátny, vykrikoval jedno oplzlé slovo dookola aj pätnásť krát za sebou,kým prešiel na nejaké iné, zvyčajne to celé spájajúc s nejakou konkrétnouosobou z ulice.
No a keď konečne vliezli do bytu, vtedy ešte len začalorošambo. Trieskanie dverami, búchanie do stien, trepanie nábytkom, vykrikovaniez okna na ulicu a z dverí bytu do celého vchodu. Za stenou rodinas malými deťmi. Nebolo možné tomu uniknúť. Ráno o jednej bývali najlepšie v ráži. A,samozrejme, nemuseli ako mnohí z nás vstávať o šiestej do roboty...
Políciu som na nich zavolal len raz. Prišli mestskípolicajti a bez okolkov im povedali, kto ich zavolal. Len čo sa policajtivytratili, stal som sa objektom nefalšovaného záujmu dvojice a o chvíľuuž celá ulica počúvala, aký som skur....c a k...t a vyje....c.
No keď nie ja, vždy sa našiel niekto, komu rupli nervya zavolal policajtov. A tak sa u nás striedali ako na klavíri,raz štátni, raz mestskí, inokedy zastali pred vchodom obe autá a policajtidohovárali debilom spopod okna, z ktorého ona škriekala, vôbec si ichnevšímajúc, a on zvnútra garzónky huhňal svoje nezrozumiteľné tirády. Stalosa aj také, že sa medzi sebou pobili a tiekla krv a policajti sas výhražnými upozorneniami dobýjali do bytu, no väčšinou sa to, akovravím, zaobišlo rôzne ráznym dohováraním. Oba prístupy však mali úplne rovnakýúčinok – žiaden. Nič a nikto žiadnym spôsobom nedokázal zabrániť ichvystrájaniu. Raz sa ktosi naozaj dožral a chlapa z dvojice dal zbiť –priamo vo vchode dostal takú nakladačku, že iný by z toho umrel.O dva dni už nacicaný hulákal po ulici a bitkár išiel na súd.
Celé to trvalo niekoľko rokov, aby bolo jasné, o čomhovorím. Na jednu scénu nezabudnem do konca života. Pred vchodom sa opäťstretli obe autá, štátnych i mestských policajtov a gurážny chlapíkvybehol zo svojho zvyčajného útočišťa – garzónky, do ktorej policajti za ním vrajnesmeli, a začal sa s nimi hádať priamo na ulici. Policajti sa mu akovždy snažili dohovoriť, no on ich nepočúval, ziapal na nich, vyrevoval všetkytie svoje zvyčajné oplzlosti, až to policajtov prestalo baviť, nasadli do áuta odišli. Ako prvé mestské, ako druhé štátne – a práve za ním sachlapík rozbehol. Bola to neuveriteľná situácia – bežal popri rozbiehajúcom saaute, búchal po kapote a kričal z plných pľúc „kokoci, kokoci!“, ažkým auto nepridalo natoľko, že popri ňom nevládal bežať. Policajti sa hozbavili, ale celá ulica opäť do noci počúvala vyrevovanie podarenej dvojice...
...na to všetko som myslel dnes popoludní, keď som sadozvedel, ako slovenská polícia spacifikovala Kazašku legálne protestujúcu pred prezidentským palácom. Podľa bratislavskej hovorkynepolície Aleny Toševovej novinárka Balli Marzecová neuposlúchla opakované výzvypolicajtov a rušila verejný poriadok. My sme sa napokon svojich zjavnýchrušiteľov verejného poriadku zbavili bez asistencie polície – popredchádzajúcom odpojení teplej vody a elektriny sme ich z garzónkyvysánkovali exekútorom kvôli narastajúcim dlhom, ktoré exekútor uznal zadostatočne veľké na to, aby ich zbavil vlastníctva bytu...
...na to všetko som myslel hľadiac na fotografie útlej ženys ampliónom, ktorú statoční strážcovia zákona neváhali zdrapnúťa odvliecť z verejného miesta. To, že novinárka verejne protestovalaproti nedemokratickým pomerom vo svojej vlasti, bolo už len čarom nechceného.Rovnako nestojí za reč komentár k prezidentovmu vyjadreniuo hospodárskej spolupráci s krajinou doživotného prezidenta. Mňav tej chvíli naozaj zaujímalo len jedno – práve to rušenie verejnéhoporiadku. Až dodnes som si totiž pod rušením verejného poriadku predstavovalniečo celkom iné. Ako vidno, človek sa aj vďaka slovenskej polícii učí celýživot.