Zlatý stôl

Autor: Milan Barlog | 23.11.2007 o 6:43 | Karma článku: 11,52 | Prečítané:  4480x

O jednom krásnom dni v horách, ale aj o tom, prečo vláda prijíma hlúpe uznesenia a parlament hlúpe zákony.

Na Zlatý stôl sme sa chystali dosť dlho. Schválne vravím chystali, lebo sám tam nemám problém zájsť kedykoľvek. No priatelia chceli na tento zvláštny kopec sprievodcu. Tak sme sa v nedeľu ráno stretli v Úhornianskom sedle nad Úhornou, neslávne známou Paškovým letným sídlom, nedávno nájdenou zahrabanou mŕtvolou a trocha dávnejšou haváriou autobusu s fatálnymi následkami.

Aby som však Úhornej nekrivdil – je osadená v nádhernom prostredí Volovských vrchov, ktorých najvyšším kopcom je práve Zlatý stôl (1322,4 m n. m.). Keď som mu dal prívlastok zvláštny, musím hneď povedať, že zvláštne na ňom v skutočnosti nie je nič. Kopec, akých je naokolo habadej. Zvláštny je len tým, že je to jediný najvyšší vrchol slovenského pohoria, ktorý neleží na hlavnom hrebeni pohoria. Z hlavného hrebeňa vybieha severným smerom mohutná rázsocha a na jej konci je najvyšší bod. No a k nemu sme v tú nedeľu pokročilej jesene smerovali.

Z hlavného hrebeňa bolo smerom na juh vidieť celý Gemer so Slovenským krasom, Radzimom a ďalšími výraznými dominantami. Pri dobrej viditeľnosti dovidieť do susedného Maďarska. Tu si človek ľahšie uvedomí jedinečnosť slovenskej prírody, ktorá má z panónskej oblasti do vysokých hôr vzdušnou čiarou len niekoľko kilometrov.

Rozsiahly tlakový útvar nad Slovenskom tlačil inverznú oblačnosť do údolí a my sme na planine hrebeňa za Bielymi skalami mali Tatry na dosah. Chybou bola slabá viditeľnosť.

Od Bielych skál sme prešli naprieč bývalými lúkami až do záveru doliny Bystrého potoka a z neho po svahu a hrebeňom po značkovanom chodníku až k cieľu cesty. Slovenské hory osireli, v nedeľu nebolo počuť ani len motorové píly. Ticho nerušilo vôbec nič. Že nie sme v horách sami, sme zistili na hrebeňovej ceste smerom na Hekerovú, ktorá bola bohato označkovaná vlčím trusom. Nebojácnejšie líšky sa odvážili priložiť svoju značku, no zoči-voči by sa asi stretnúť nechceli.

Na hrebeni k Zlatému stolu sme si tiež uvedomili, že cez pracovný týždeň hory určite nie sú bez ľudí. Rozsiahle plochy vyrúbaného lesa, bielymi krížmi ohraničené plochy rozsiahlych kalamitísk a vyrúbaná drevná hmota, ktorá zapĺňa každé využiteľné miesto – to je súčasný obraz celého hrebeňa Zlatého stola, Hekerovej a priľahlých dolín. Toto je miesto, na ktorom si rozmýšľajúci človek môže uvedomiť podstatu dvoch protichodných názorov na riešenie kalamity, spôsobenej premnoženým podkôrnym hmyzom. Naširoko-naďaleko nie je žiadne chránené územie, celá krajina leží v prvom stupni ochrany bez akýchkoľvek ochranárskych obmedzení pre lesnícku prevádzku. Lesníci tu môžu vrchovato naplniť svoju predstavu boja proti podkôrnikovi.


Boja márneho ako najnovšia koncepcia tohto boja za miliardu korún z vrecák daňových poplatníkov. Napriek voľným rukám lesníci „boj“ nezvládajú. V teréne vyznačujú stále nové hranice lesa postihnutého kalamitou natoľko, že sa z neho neoplatí vyberať jednotlivé postihnuté stromy a rúbu celé plochy. A plochy sa zväčšujú a zlievajú a ostáva na nich len to, čo by za normálnych okolností malo tvoriť podstatu týchto porastov – jednotlivo rastúce buky, jedle a javory. Každý neveriaci Tomáš nech sa miesto vykrikovania ide prejsť po týchto cintorínoch – na každej ploche nájde celkom určite viac ako polovicu novovysadených smrekov. Tu je podstata problému a príčina neúspechu. Tvrdohlavo sa snažia miesto rozpadnutých nepôvodných monokultúrnych smrečín pestovať – smrečiny. Vopchajú do toho trocha jedle, trocha buka, borovice či smrekovca, ale fetiš slovenského lesníctva ostáva dominantný. Úplne rovnako na kalamitisku v Tatrách, ako kdekoľvek inde v slovenských horách. Lesníci majú pravdu – slovenské smrekové lesy sú stratené, nepodarí sa ich zachrániť. No nie kvôli ochranárom...


Prechádzame popri rozsiahlej skládke čerstvo narúbaných suchých kmeňov a tiahlym hrebeňom v masíve Zlatého stola vystupujeme na jeho vrchol. V smutných smrečinách potešia krivoľaké kmene bukov, odolávajúcich nepriaznivým klimatickým podmienkam.


Zo Zlatého stola krásne, aj keď trocha zahmlené výhľady.


A na samotnej kóte druhá zvláštnosť – označenie chráneného geodetického bodu, ktoré pochádza ešte zo socializmu.

Schádzame do doliny Bystrého potoka a strmým svahom vychádzame v oblasti Malého Suchého vrchu na vedľajší hrebeň Hekerovej. Cestou míňame zurčiaci horský potok, prameniaci tesne pod vrcholom.

Hrebeňom Hekerovej sa vraciame späť do sedla, odkiaľ sme ráno vyšli. Nízke slnko farbí suché steblá tráv do červena, zovšadiaľ dýcha neskorá jeseň.

Tu sa stretávame s jediným priamym narušením nedeľnej horskej idyly. Na ceste pred nami dvaja štvorkolkári. Keď nás zbadali, prudko zabočili z cesty doľava a cez pláne Bielych skál fujazdili preč. Tipujeme „domácich“ Košičanov, ktorí po obsadení brehov Ružínskej priehrady expandujú zbastardenou pseudoľudovou architektúrou stále hlbšie do útrob východnej časti Slovenského rudohoria. Obsadili aj časť Úhornej, aby si cez víkend oddýchli od hluku svojho veľkomesta a odpočinuli si v lone prírody – spôsobom sebe blízkym.

Myslím na to, ako rýchlo, hnaní dojemnou starostlivosťou o naše lesy, odhlasovali poslanci v podstate nezmyselný zákon o vylúčení cyklistov z lesného prostredia. Troj- a štvorkolkári (o motorkároch ani nevraviac) s pneumatikami – drapákmi a hlučnými motormi, bez identifikačných značiek, sú zatiaľ nedotknuteľní. Aj to spolu s nepochopiteľným vopred prehraným bojom proti lykožrútovi vytvára čudný obraz deformovanej spoločnosti, v ktorej žijeme.

Hory okolo Zlatého stola si však z našich žabomyších vojen veľa nerobia. Žijú svoj život, ktorý pamätá časy dávno pred prvým ľudským pokolením a nechystá sa poddať nenásytnej spoločnosti, ktorá ľahko môže znamenať len epizódu v dejinách prírody. Zlatý stôl je miesto, kde uvedomiť si to je ľahšie ako v každodennom bežnom živote.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?