Kto sa pohybuje po prírode už dávno vie, že kalamita sa nedáovplyvniť ani na prístupných miestach. Levočské vrchy ležia v tieniVysokých Tatier a dlhé desaťročia boli ukryté pred očami bežnýchnávštevníkov. Vojaci si tu robili čo uznali za vhodné. Jedným z dôsledkovich bašovania bola aj premena pôvodných lesov na smrekové monokultúry. Na ichmieste si dnes robí lykožrút čo chce a všetka snaha lesníkov je márna –môžu len sanovať plochy lykožrútom napadnutých porastov ťažbou, prirúbavať stálenové a nové plochy vyschnutých smrekov. Celé Levočské vrchy sa premenilina jedno obrovské rúbanisko – a je to dosť smutný pohľad...
Smrek je drevina s optimom výskytu v nadmorskejvýške nad 800 metrov.Nemálo vrcholov Levočských vrchov dosahuje cez 1000 m, ale ani tu sa smrekunedarí. Bol tu totiž vysadený, sadenice prenesené z bohvieakýchklimatických pomerov, a tak aj na najvyšších vrcholoch nájdeme vyrovnanérady chradnúcich smrekov. Husté tmavé porasty, v ktorých podraste dávnozakapali všetky pestré spoločenstvá jedľobučín, ale dokonca aj chudobnejšiesprievodné spoločenstvá prirodzených smrečín. Fragmenty pôvodných lesovnachádzame len na maličkých plochách skalnatých svahov či okolo pramenísk,všetko dookola je beznádejne poznamenané neperspektívnym smrekom.
A – žiaľ – o nič lepšie to nebude ani naďalej – keďčlovek prechádza Levočskými vrchmi, na starších plochách kalamity nachádzavšade odrastené borovicové monokultúry, miestami trocha „vylepšené“ smrekovcom.Vyrovnané rady ihličnanov na svahoch, kde pôvodne rástli jedle, buky, javory,jasene, dokonca aj duby – to neveští nič dobré ani do budúcna. Lesníci vymenilismrek za borovicu, čerta za diabla. Len sa zmení druh lykožrúta a procesbude pokračovať, kým sa naozaj nepoučíme z prírodných procesova neprestaneme brániť prírode v tom, čo tu bez problémov zabezpečujeminimálne posledných desaťtisíc rokov.
Lykožrút tu má naozaj na hody prestreté. Sprístupnenéporasty so všetkými možnosťami lesníckeho zasahovania – a kalamita stálerastie. Myslím, že je naozaj najvyšší čas, aby si lesníci v susednýchTatrách jednoducho priznali, že ochrana prírody s tým nemá nič spoločné.Jediný rozdiel medzi tým, čo hlásajú ochranári, a tým, čo chcú lesníci,je, že pri lesníckom prístupe sa využije – rozumej speňaží – drevná hmota.A na to hádam na území so štvrtým a piatym stupňom ochrany prírodynie sme odkázaní. Levočské vrchy bez akýchkoľvek ochranárskych obmedzenínajlepšie dokazujú, že lesníci ťahajú v zbytočnom súperení s prírodouza kratší koniec.
Viem si dokonca živo predstaviť, žeby aj v tomto morineutešených rúbanísk boli vyčlenené plochy, na ktorých by lesníci ponechaliprírodu samu na seba. Nie z dôvodu ochrany prírody, z dôvodu zdravéhorozumu, pre poučenie, pre porovnanie. Veľa by nás to nestálo a poučenie bymohlo byť naozaj zaujímavé. Keď sa už nedokážeme poučiť zo zahraničia...
Foto M. Barlog
