Krásny deň II.

Autor: Milan Barlog | 22.2.2009 o 15:01 | Karma článku: 8,51 | Prečítané:  2592x

Kamarát mi navrhol, aby som napísal na blog, ako sa cíti chlap po päťdesiatke. Chvíľu som sa pozoroval, no potom som tú ideu zavrhol. Cítim sa stále rovnako. Snažím sa prežiť každý deň naplno. Tak, ako jeden deň minulého týždňa, pretkaný nádhernými zážitkami z prírody.

Z Braniska sme sa presunuli do Turzova nad Gelnicou. Už sa o tom vravelo skoro mesiac, bola o tom reportáž na TA3 a posledné dni sa na vtáčkárskej konferencii roztrhlo vrece s opismi nevšedného zážitku. A tak sme sa šli presvedčiť na vlastné oči.

Dolina, v ktorej je dnes škola v prírode, sa stala nocoviskom piniek severských, známych aj pod názvom ikavec. Bežne si v našej prírode nocujúce vtáky sotva všimneme, ak ich však na jedno miesto priletia milióny, je to už úkaz hodný povšimnutia. Drobné vtáky veľkosti vrabca večer čo večer zaplavujú dolinu v ohromujúcich kŕdľoch, zosadajú na jedle, smreky, buky v tamojších lesných porastoch, aby sa ráno s východom slnka opäť rozfŕkli do krajiny hľadať niečo do zobáka. Celý deň sa potulujú po lesoch Slovenského krasu a priľahlého maďarského priestoru, ale vidno ich aj na viacerých miestach Spiša. Navečer sa však neomylne vedené biologickými hodinami a kompasom vracajú na miesto, ktoré im ktovie z akých príčin vyhovuje na nocľah najviac.

Podvečer sa pri hornom turzovskom jazere zišlo viac ľudí. Okrem domácich sa občas zastavia aj cezpoľní, ľudia, idúci okolo, čo sa dopočuli o tomto čude, zahraniční ornitológovia a televízne štáby. Poučený opismi z internetu som sa vyzbrojil trpezlivosťou, ktorá niektorým účastníkom divadla chýbala. Pani, ktorá podľa vlastných slov čakala scénu ako zo známeho Hitchcockovho filmu, odišla zrejme sklamaná.

Ešte za slnka sa niečo po šestnástej začali zlietať prvé kŕdliky. Predvádzali sa nad jazerom v pôvabných kreáciách a zapadali do lesa, no ešte zďaleka nedali nič tušiť o záplave, čo sa hrnie za nimi.

Pinky severské obsadzovali koruny blízkych stromov, usádzali sa znova vzlietali.

Nič nebolo stabilné, kŕdliky prelietavali, menili sa a súmrak hustol. Vtáky na oblohe boli sotva znateľné, omnoho zreteľnejšie boli prelety na popredí tmavej steny lesného porastu. Občas vyzerali ako snehová metelica.

Celú hodinu trvalo toto čakanie. Oziabalo ma už všade, kde mohlo, so začínajúcou nocou riadne prituhlo. Pochybovačne začali na oblohu hľadieť aj ornitológovia, ktorí tu už boli viackrát a zažili v príletoch na nocovisko rôzne fluktuácie. Napokon sa ale na „pozorovacom stanovisku" ozval hlboký výdych :-) - o 17:15 začal ťah hlavného kŕdľa. Bolo to v dobe, keď už bežná fotografická technika bola temer nepoužiteľná a človek si musel oči vyočiť, aby vôbec voľačo videl, ale to, čo bolo vidno, stálo za to. S Mirom Fulínom sme to odhadli na prelet cca 500 - 1500 vtákov každú sekundu. Bolo to naozaj neuveriteľné. Obloha bola zatiahnutá jediným pulzujúcim mrakom. Pinky už nerobili nič, len dolietavali a zosadali do útrob lesa. Tma prevládla nad svetlom a širokým okolím sa ozýval neprehlušiteľný džavot miliónov vtáčích hrdiel. Za nasledujúce fotky sa ospravedlňujem - naozaj sa nedalo vykúzliť nič kvalitnejšie. Keď sa však na ne lepšie pozriete, možno vám pomôžu urobiť si dojem o zážitku, ktorý tu opisujem.

Vtáky najintenzívnejšie tiahli zhruba 10 minút a za ten čas sa ich na nocovisko znieslo asi 1,5 milióna. Celkovo podľa odhadov ornitológov v lepších dňoch ich na tomto nocovisku spí až 3,5 milióna. Prvé odhady hovorili o státisícoch - človek, ktorý také divadlo nikdy nevidel, jednoducho nemá odhad o skutočnom počte, ale postupne sa sčítacie metódy zlepšili a počty objektivizovali.

Pinky severské sa v tomto čase vyskytujú v našich končinách z dôvodu nepriaznivých klimatických podmienok v mieste ich domovského výskytu na severe Európy. V Turzove momentálne nocuje asi 10 % celej európskej populácie tohto spevavca. Dá sa čakať, že s najbližším výraznejším oteplením sa ikavce stratia, vrátia sa do rodných krajov. Nechajú nám tu len krásnu spomienku na nevšedné prírodné divadlo.

Na kraj sa definitívne zniesla tma. Bol som taký zmrznutý, že som prvých 15 minút ani nevedel, či šoférujem. Teplo auta ma však roztopilo a ja som uvažoval, či práve toto je typický deň päťdesiatnika, o akom chcel počuť kamarát. Človek sa vekom mení, menia sa jeho hodnoty. Tento deň mal naozaj zvláštnu príchuť. Zažil som množstvo krásnych chvíľ, v Turzove som sa stretol s kamarátmi, ktorých som roky nevidel. Neviem, či to stačí ku šťastiu päťdesiatnikom, ja som však bol spokojný vrchovato.

A napokon pre tých, čo vydržali čítať do konca, jeden zostrih amatérskeho videa v nedostatočných svetelných podmienkach.

Foto a video M. Barlog

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Keď sme ešte Rómov volali cigáni (píše Beata Balogová)

Nobelistka vysvetlila, aké to je, keď páli farba kože a tú bolesť cítia generácie.


Už ste čítali?