Buďme mačiatka

Autor: Milan Barlog | 1.3.2007 o 6:30 | Karma článku: 16,12 | Prečítané:  3706x

Nikto, kto to videl, nemohol ostať chladný, ľahostajný. Nikto normálny, žiaden aspoň priemerne citovo angažovaný divák. Napriek tomu tvrdím, že ten prvý nápor nestačil – len to prebehlo pred očami a zmizlo, ostal len dojem, povrchný, aj keď hrozný. Pozrel som si to na nete ešte raz a len potom ma začalo triasť.

Reč je o zábavke dnešnej mládeže v príspevku, ktorým Markíza pred dvoma dňami začínala svoje Televízne noviny. Zábery z mobilu na obeť zábavy výrastkov – technickým benzínom poliatu a zapálenú mačku – boli naozaj pre silné nátury. Pre tých debilov to však bolo málo, zabávali sa na utrpení nešťastného tvora, smiali sa a medzi hlasmi sprevádzajúcimi toto divadlo sa jasne dali rozoznať aj hlasy dievčat. Aktéri klipu, krátko zaveseného priamo na webe na portáli zábavných domácich videí, sa evidentne dobre bavili, výskali od šťastia, pokrikovali „Ou ou, už je agresívna! Chlapci, chlapci, fire!“ a „Kto si dá opečenú mačku?“, priblblo sa pritom rehotajúc. Psychológ sucho skonštatoval vysoký stupeň agresivity, ktorý môže ľahko prerásť do podobnej agresivity voči človeku. Napokon, nová móda videotelefónov nám len celkom nedávno ukázala, že dnešným mladým ľuďom nie je nič cudzie a zábery z mobilu na partiu, mlátiacu nič netušiaceho spolužiaka, slová psychológa len potvrdzujú.

Nič však nikdy nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá byť. Zhodou okolností som v ten istý podvečer dostal emailovú výzvu na podporu protestného listu japonskému premiérovi proti praktikám japonských rybárov pri love delfínov. Áno, delfínov, tých milých, inteligentných cicavcov, ktoré neváhajú zachrániť človeku život aj za cenu života vlastného a ktoré debili z armádnych kruhov neváhajú zneužiť na vojnové účely. Koho by nechal ľahostajným pohľad na množstvo delfínov, zmietajúcich sa v bazéne vlastnej krvi? Delfíniu matku s mláďaťom, ťahaných za chvost na jednom povraze ? Pohľad na živého delfína, vlečeného po dlažbe prístavu za nákladiakom, za ktorým sa zem pomaly farbí do červena, ktorého jeho kat napokon zabije až viacnásobným seknutím mačetou do zátylku? Ako tieň v tieňovom divadle prechádza scénou náhodne okoloidúca Japonka, ľahostajne a nezúčastnene hľadiaca na celý výjav.

Aký je rozdiel medzi ľahostajným surovým zabíjaním inteligentných tvorov uprostred vysoko rozvinutej japonskej spoločnosti a upálením živej mačky na slovenskom vidieku? Žiaden nevidím. Sú to len dve variácie na jedinú tému. Na oba príspevky sa rozvinula na internete živá diskusia, predvčerom som podpísal list japonskému premiérovi a dnes som podpísal výzvu orgánom zodpovedným za vyšetrenie autorov videa uškvarenej mačky. Čo to však zmení v našom vnútri? Som presvedčený, že nič. Žijeme v spoločnosti, principiálne založenej na ubližovaní živým tvorom, mnohorakými formami a pod najrôznejšími zámienkami. Japonské delfíny a slovenská mačka sú len náhodne zachytenými vypuklými prípadmi, ktoré môžu na chvíľu vyburcovať spoločnosť, ale nemôžu zmeniť každodennú realitu, ktorá nás obklopuje. Aktivisti Slobody zvierat o tom vedia svoje. Ale – povedzme si úprimne – kto z vás bol kedy vo veľkochove hydiny? Kto postál chvíľu vo „veľkovýrobni“ vajíčok? Kto prešiel hore-dole veľkokapacitným kravínom? Čo je pre nás prirodzenejšie ako jesť vajíčka, kuracinu, bravčovinu či hovädzie? Kto z nás sa zamýšľa nad tým, čo jeme, z akých podmienok pochádza mäso na tanieri? Vôbec to nemusia byť odsudzované delfínie stejky. Stačia naše šnicle. Patria k nášmu životu ako delfíny k japonskému. Nie, nevravte mi, že je rozdiel medzi sadistickým zabíjaním divo žijúcich delfínov a „humánnym“ utratením domestifikovaného hovädzieho dobytka. Stále je to o utrpení, ktorým sú vykúpené naše plné stoly. Nájdeme na to dostatok dôkazov, dokonca aj v krásnej literatúre – stačí si len spomenúť na pôsobivé opisy utrpenia prevážaného dobytka v Hrabalových Ostro sledovaných vlakoch. Sú to pasáže, ktoré čitateľovi navždy uviaznu v hlave – koľkí z Hrabalových fanúšikov sa kvôli tomu stali vegetariánmi? A nie je to len počas vojny a nie sú to len fašistickí Nemci. Veď presne taký istý prípad prebehol médiami len celkom nedávno, na sklonku minulého storočia, uprostred modernej Európy.

A – napokon – ani s tým sadizmom to nebude až také horúce. To len naša moderná doba umožnila vypuklejšie a rýchlejšie, bezprostrednejšie zaregistrovať naše horšie ja. Celé roky dozadu nachádzam pri svojich potulkách prírodou zvyšky obesených psov, psie kostry okolo vyhasnutých pahrieb, dohasínajúcich psov na drôte priviazanom o kmeň stromu hlboko v lese. Psíky v kontajneroch, mačatá vo vreciach. Videli ste niekedy zberačov žabacích stehienok? Videli ste stovky skokanov, plaziacich sa ku rybníku na zvyšných predných? Nikdy nezabudnem na obraz pahreby s upálenými desiatkami ropúch... A keď som ako mestský tínedžer prvý krát objavil čaro dedinského života, jediným tieňom na prázdninovej idyle boli zážitky s mačkami, kvôli zábave miestnych parobkov hojne polievanými terpentínom, prípadne zúfalo pobiehajúcimi po dedine s hrkajúcou plechovkou na chvoste. Alebo s nafúknutým papierovým vreckom so suchými fazuľkami. To bola zábava!... A koľkokrát ste už počuli o postrelenom a nikdy nedohľadanom jeleňovi, srncovi či diviakovi? Najlepším, čo som kedy počul z poľovníckej latiny, je spišský príbeh „zastreleného“ diviaka, ktorého šťastní lovci dotrepali na plaťáku pred krčmu, ufikli mu pánsku ozdobu a po návrate z ľahkého prípitku ho už nikdy nenašli.

Takíto ľudia žijú medzi nami a nie je ich málo. Dnes sú váženými hlavami rodín, milovanými otcami detí. V tomto sa psychológ mýli, alebo sme všetci pomätení. Denno-denne sme vystavovaní obrazom najrôznejších foriem násilia. V nedeľu popoludní najsledovanejšia televízia ponúka filmy plné násilných a obscénnych scén, označených dvanástkou v pravom hornom rohu, a potom nás jej moderátorka večer poučí, že reálna scéna v novinách nie je pre slabšie žalúdky. Ľudia sú ľahostajní k násiliu, kým sa nedotkne ich samých. Je to symptóm našej doby, ale nenavrávajme si, že sme príliš iní, než generácie ľudí pred nami. Násilie sa v ľudských dejinách ťahá ako krvavá niť od gladiátorských zápasov až po kone a psy zabité vo vojenských službách moderného človeka. Nikdy to nebol súboj rovného s rovným.

Čo mám povedať dcére, ktorá má obrazmi delfínov polepené steny a jedného má vytetovaného na ramene? Že môže byť rada, že nemusí byť mačiatkom?

 

Pridané 13. 3. 2007

Toto video z kožušinovej farmy je naozaj len pre silné povahy a silné žalúdky. Ale výstižne dokresľuje tento článok i diskusiu k nemu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SME v divadle

Poďte so SME do divadla: Bratia Karamazovovci

SND pripravilo program, ktorý môžete pozerať z domu.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?