reklama

Buďme mačiatka

Nikto, kto to videl, nemohol ostať chladný, ľahostajný. Nikto normálny, žiaden aspoň priemerne citovo angažovaný divák. Napriek tomu tvrdím, že ten prvý nápor nestačil – len to prebehlo pred očami a zmizlo, ostal len dojem, povrchný, aj keď hrozný. Pozrel som si to na nete ešte raz a len potom ma začalo triasť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (49)

Reč je o zábavkednešnej mládeže v príspevku, ktorým Markíza preddvoma dňami začínala svoje Televízne noviny. Zábery z mobilu na obeťzábavy výrastkov – technickým benzínom poliatu a zapálenú mačku – bolinaozaj pre silné nátury. Pre tých debilov to však bolo málo, zabávali sa nautrpení nešťastného tvora, smiali sa a medzi hlasmi sprevádzajúcimi totodivadlo sa jasne dali rozoznať aj hlasy dievčat. Aktéri klipu, krátkozaveseného priamo na webe na portáli zábavných domácich videí, sa evidentnedobre bavili, výskali od šťastia, pokrikovali „Ou ou, už je agresívna! Chlapci,chlapci, fire!“ a „Kto si dá opečenú mačku?“, priblblo sa pritom rehotajúc. Psychológsucho skonštatoval vysoký stupeň agresivity, ktorý môže ľahko prerásť dopodobnej agresivity voči človeku. Napokon, nová móda videotelefónov nám lencelkom nedávno ukázala, že dnešným mladým ľuďom nie je nič cudzie a záberyz mobilu na partiu, mlátiacu nič netušiaceho spolužiaka, slová psychológalen potvrdzujú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nič však nikdy nie je takéjednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá byť. Zhodou okolností som v ten istýpodvečer dostal emailovú výzvu na podporu protestného listu japonskémupremiérovi proti praktikámjaponských rybárov pri love delfínov. Áno, delfínov, tých milých,inteligentných cicavcov, ktoré neváhajú zachrániť človeku život aj za cenuživota vlastného a ktoré debili z armádnych kruhov neváhajú zneužiťna vojnové účely. Koho by nechal ľahostajným pohľad na množstvo delfínov,zmietajúcich sa v bazéne vlastnej krvi? Delfíniu matku s mláďaťom,ťahaných za chvost na jednom povraze ? Pohľad na živého delfína, vlečeného podlažbe prístavu za nákladiakom, za ktorým sa zem pomaly farbí do červena,ktorého jeho kat napokon zabije až viacnásobným seknutím mačetou do zátylku?Ako tieň v tieňovom divadle prechádza scénou náhodne okoloidúca Japonka,ľahostajne a nezúčastnene hľadiaca na celý výjav.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký je rozdiel medziľahostajným surovým zabíjaním inteligentných tvorov uprostred vysoko rozvinutejjaponskej spoločnosti a upálením živej mačky na slovenskom vidieku? Žiadennevidím. Sú to len dve variácie na jedinú tému. Na oba príspevky sa rozvinula nainternete živá diskusia, predvčerom som podpísal list japonskému premiérovia dnes som podpísal výzvu orgánom zodpovedným za vyšetrenie autorov videauškvarenej mačky. Čo to však zmení v našom vnútri? Som presvedčený, že nič.Žijeme v spoločnosti, principiálne založenej na ubližovaní živým tvorom, mnohorakýmiformami a pod najrôznejšími zámienkami. Japonské delfíny a slovenskámačka sú len náhodne zachytenými vypuklými prípadmi, ktoré môžu na chvíľuvyburcovať spoločnosť, ale nemôžu zmeniť každodennú realitu, ktorá násobklopuje. Aktivisti Slobody zvierat o tom vedia svoje. Ale – povedzme siúprimne – kto z vás bol kedy vo veľkochove hydiny? Kto postál chvíľu vo„veľkovýrobni“ vajíčok? Kto prešiel hore-dole veľkokapacitným kravínom? Čo jepre nás prirodzenejšie ako jesť vajíčka, kuracinu, bravčovinu či hovädzie? Ktoz nás sa zamýšľa nad tým, čo jeme, z akých podmienok pochádza mäso natanieri? Vôbec to nemusia byť odsudzované delfínie stejky. Stačia naše šnicle.Patria k nášmu životu ako delfíny k japonskému. Nie, nevravte mi, žeje rozdiel medzi sadistickým zabíjaním divo žijúcich delfínov a „humánnym“utratením domestifikovaného hovädzieho dobytka. Stále je to o utrpení,ktorým sú vykúpené naše plné stoly. Nájdeme na to dostatok dôkazov, dokonca ajv krásnej literatúre – stačí si len spomenúť na pôsobivé opisy utrpenia prevážanéhodobytka v Hrabalových Ostro sledovaných vlakoch. Sú to pasáže, ktoréčitateľovi navždy uviaznu v hlave – koľkí z Hrabalových fanúšikov sakvôli tomu stali vegetariánmi? A nie je to len počas vojny a nie súto len fašistickí Nemci. Veď presne taký istý prípad prebehol médiami lencelkom nedávno, na sklonku minulého storočia, uprostred modernej Európy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A – napokon – ani s týmsadizmom to nebude až také horúce. To len naša moderná doba umožnilavypuklejšie a rýchlejšie, bezprostrednejšie zaregistrovať naše horšie ja.Celé roky dozadu nachádzam pri svojich potulkách prírodou zvyšky obesenýchpsov, psie kostry okolo vyhasnutých pahrieb, dohasínajúcich psov na drôtepriviazanom o kmeň stromu hlboko v lese. Psíky v kontajneroch,mačatá vo vreciach. Videli ste niekedy zberačov žabacích stehienok? Videli stestovky skokanov, plaziacich sa ku rybníku na zvyšných predných? Nikdy nezabudnemna obraz pahreby s upálenými desiatkami ropúch... A keď som akomestský tínedžer prvý krát objavil čaro dedinského života, jediným tieňom naprázdninovej idyle boli zážitky s mačkami, kvôli zábave miestnych parobkovhojne polievanými terpentínom, prípadne zúfalo pobiehajúcimi po dedines hrkajúcou plechovkou na chvoste. Alebo s nafúknutým papierovýmvreckom so suchými fazuľkami. To bola zábava!... A koľkokrát ste už počulio postrelenom a nikdy nedohľadanom jeleňovi, srncovi či diviakovi?Najlepším, čo som kedy počul z poľovníckej latiny, je spišský príbeh„zastreleného“ diviaka, ktorého šťastní lovci dotrepali na plaťáku pred krčmu,ufikli mu pánsku ozdobu a po návrate z ľahkého prípitku ho už nikdynenašli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takíto ľudia žijú medzi namia nie je ich málo. Dnes sú váženými hlavami rodín, milovanými otcami detí.V tomto sa psychológ mýli, alebo sme všetci pomätení. Denno-denne smevystavovaní obrazom najrôznejších foriem násilia. V nedeľu popoludnínajsledovanejšia televízia ponúka filmy plné násilných a obscénnych scén,označených dvanástkou v pravom hornom rohu, a potom nás jej moderátorkavečer poučí, že reálnascéna v novinách nie je pre slabšie žalúdky. Ľudia sú ľahostajník násiliu, kým sa nedotkne ich samých. Je to symptóm našej doby, alenenavrávajme si, že sme príliš iní, než generácie ľudí pred nami. Násilie sav ľudských dejinách ťahá ako krvavá niť od gladiátorských zápasov až pokone a psy zabité vo vojenských službách moderného človeka. Nikdy to nebolsúboj rovného s rovným.

Čo mám povedať dcére, ktorámá obrazmi delfínov polepené steny a jedného má vytetovaného na ramene? Žemôže byť rada, že nemusí byť mačiatkom?

Pridané 13. 3. 2007

Toto video z kožušinovej farmy je naozaj len pre silné povahy a silné žalúdky. Ale výstižne dokresľujetento článok i diskusiu k nemu.

Milan Barlog

Milan Barlog

Bloger 
  • Počet článkov:  308
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zoznam autorových rubrík:  Z prírodyZápisník strážcuKrajinaAlternatívyÚletySúkromnéČierna kronika

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu