Hradbami Hornádu

Autor: Milan Barlog | 8.4.2007 o 11:15 | Karma článku: 7,14 | Prečítané:  2355x

Všetko začalo pred desiatkami miliónov rokov. Krajinu zalievalo more, ktoré zanechalo po sebe hrubé vrstvy vápencov. Keď sa vápencová kryha zdvihla a nahla smerom k juhu, zalialo krajinu druhýkrát more Tethys. Jeho vody omývali vápencovú pevninu, dnes nazývanú Galmus, drobili ju, gúľali po plytkom dne. Po jeho ústupe ostali v krajine vrstvy usadenín, ktorým dnes vravíme flyš. No a keď sa vody kotliny, ktorú dnes nazývame Hornádskou, spojili do rieky, táto vyhĺbila na rozhraní triasových vápencov a flyšových zlepencov, pieskovcov a bridlíc svoje koryto. Na styku s okrajom Galmusu na viacerých miestach vyhĺbila miniatúrne prielomy, ktoré si síce nezadajú so známym Prielomom v Slovenskom raji, no rovnako ponúkajú často netušenú krásu a prekvapenia.

Hneď na začiatku sa situácia ešte trochu skomplikuje. Vrstvy triasových i flyšových usadenín boli pôvodne vodorovné. Vápencový masív sa však, ako som už spomínal, vekmi posunul, uklonil, a spolu s ním sa uklonili aj vrstvy vápencov, dobre viditeľné na eróziou odkrytých stráňach doliny Hornádu. Mladšie flyšové vrstvy sa tak ukladali vodorovne, no nesúhlasne – odborne sa tomu vraví transgresívne – vzhľadom ku starším vápencom. Hornád odkryl túto geologickú zaujímavosť a návštevník, putujúci dole údolím Hornádu, ju môže vidieť hneď na začiatku svojho putovania v Markušovciach.

Trocha nižšie sa však rieka odklonila smerom na sever a svoje údolie hĺbila len vo flyši. Ani ten však nie je kompaktný, striedajú sa v ňom vrstvy rôzne odolných pieskovcov, bridlíc a zlepencov. Tak v temer kolmých skalných stenách vznikajú nerovnomerným zvetrávaním jednotlivých vrstiev zaujímavé hríbovité útvary.

Najznámejší z nich je Markušovský skalný hríb, najvyšší skalný útvar svojho druhu na Slovensku. Nedávno dokonca zadal dôvod na hádku. Leží totiž v katastri Odorína a miestni urbárnici sa nazdávajú, že by sa mal správne nazývať hríbom Odorínskym. K žiadnej názvoslovnej komisii však toto donkichotovské rozhorčenie nedorazilo a tak zatiaľ nie je dôvod meniť atlasy.


V Markušovských stenách, ako sa nazýva chránené územie okolo hríba, však nájdeme aj iné pozoruhodnosti. Po jarných bohatých dažďoch sa naplnili korytá a dno nikým nečakanej rokliny sa premenilo na miniatúrne Colorado.


Tieň a vlhko sú dôvodom na udržanie celoročne zelených papradí vo vyprahnutých skalných stenách s teplomilnou a suchomilnou vegetáciou.

Trocha nižšie, oproti Matejovciam, sú ďalšie rozsiahle skalné steny v ústí doliny potoka Jamníček.

Poniže Jamníčka na opačnej strane Hornádu zbadáme masív Sikľavej skaly, ukrytý vo večnom tieni.

V strmých skalných stenách, rozrytých početnými nepriechodnými roklinami, nájdeme aj vysoký vodopád, stekajúci z rozsiahlej skalnej rímsy. Zvyšky mohutného ľadopádu tu po iné roky nájdeme až do začiatku mája, tohtoročná mierna zima však zničila akékoľvek stopy.

Cestou z Vítkoviec zbadáme za železničnou traťou ďalšie skaly, strmé a neprístupné pre človeka i pre slnečné lúče.


A priamo v údolí Hornádu zadáme aj poslednú veľkú skalu na okraji vápencového Galmusu, nazývanú Hora.

Príkre vápencové zrázy padajú priamo do Hornádu. Sú to miesta, kde doteraz nikdy nevstúpila noha človeka. Naozajstné posledné panenské miesta prírody, kde všetko rastie a žije podľa vlastných zákonitostí.

Všetky lokality sa dajú prejsť pohodlne pešo alebo bicyklom. Všetky sú súčasťou územia európskeho významu Vápence v údolí Hornádu. Všetky si zaslúžia našu pozornosť a ochranu.

 

Foto M. Barlog

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?