Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
- malá obec na úpätí Levočských vrchov, na dostrel od Spišského hradu, s ktorým ho spája historická cesta. Neskorobarokový kaštieľ s rozsiahlym parkom, jednoloďový, pôvodne románsky rímskokatolícky kostol, ale aj unikátne stodoly, dodnes zachované v dvoch radoch na okrajoch obce – to sú zaujímavosti, ktoré môže obec ponúknuť svojim návštevníkom. No a potom je tu ešte jedna temer neuveriteľná vec, o ktorej som sa dozvedel až dnes.
má na území svojho katastra okolo 70 nelegálnych skládok odpadu. Je to neuveriteľné číslo najmä ak si uvedomíme, že príslušný obvodný úrad ŽP ich toľko neeviduje na území celého okresu... Sú rôzne veľké a rôzne staré. Niektoré sú už dlho zahrnuté hlinou a zabudlo sa na ne, čo však neznamená, že by nemohli mať negatívny vplyv na životné prostredie. Mnoho z nich je aktívnych, ľudia na ne neustále prihadzujú nové odpadky. A napriek proklamovanej politike štátu a kompetenciám samospráv v odpadovom hospodárstve stále vznikajú nové.
najväčšiu obec na Slovensku, nám (zasa raz – treba podotknúť) vyplavilo. Fatálne následky päťminútového dažďa si môžete pozrieť tu, tu, tu, tu, tu alebo tu. Mňa však viac ako následky zaujímajú príčiny tohto javu.
kto prvý nájde v smetiach kvet... spieva Pavol Hammel v jednej krásnej starej piesni. No nie vždy sa dajú v smetiach nájsť pekné či príjemné veci.
Krásna nad Hornádom je malá obec v Košickej kotline nad sútokom Hornádu a Torysy. Administratívne patrí do Košíc, tvorí ich miestnu časť. A v rozpore so svojim menom vôbec nie je krásna.
Človek je už na slovenskej politickej scéne zvyknutý na kadečo a u niektorých politikov zvlášť, predsa sa však občas vyskytnú úlety vymykajúce sa z bežného rámca. Tak som si dnes v poludňajšom Rádiožurnáli Slovenského rozhlasu vypočul perlu ducha slovenského politika, známeho ináč aj močením z terasy či tankistickým výcvikom.
napriek tomu, že mám od tejto skupiny pomerne bohatú diskotéku. Živý koncert je živý koncert a tento naozaj nesklamal nádeje, čo sme doň vkladali. Priznám sa, že som nekultúrny barbar – v kine som nebol od narodenia druhej dcéry, čo je už nejakých dobrých sedemnásť rokov. S koncertmi je to len trocha lepšie – tie pre mňa skončili pred nejakými dvanástimi – trinástimi... Človek starne a prestal som znášať tlačenicu, nervózne postávanie, ústupky iným a ústrky od iných. Je jednoduchšie, pohodlnejšie (a často aj kvalitnejšie) sadnúť si doma do kresla a vypočuť si cédečko (prípadne – aj také sa stále dá – gramoplatňu!). Až prvá, dávno dospelá dcéra prelomila bariéru – pred čosi rokom ma úspešne zlákala do kina a teraz na koncert.
Na svete sa v každom okamihu dejú neprehľadné množstvá rôznych ľudských aktivít. My sme dnes sadili stromy. Po rokoch tradície, ktorá velí, že výsadbu stromov v krajine musí sprevádzať dážď, sneh, víchor, blato, pľušť, sa dnes udiala neuveriteľná zmena – bolo nádherne. Temer päťdesiat ľudí z celého Slovenska, ktorí sa stretli v Letanovciach na okraji Slovenského raja, vychutnávali neskorojesennú pohodu. Sadili sme stromy v pohode.
Človeka až mrazí, keď sa pokúsi vžiť sa do pocitov ľudí na pomedzí Indie a Pakistanu v oblasti zasiahnutej zemetrasením. Desivé obrazy zváľaných dedín a miest, pri núdzovom osvetlení šťastlivci, vyťahovaní spod trosiek. Chlad a mráz pre ľudí, ktorým neostalo nič iné, len holý život. A len pomaly prichádzajúca pomoc. Aká-taká pomoc. Keď som sa včera rozčuľoval na obťažovanie našimi domácimi primitívnymi reality show, dnes mi to už až také dôležité nepripadá. Nech si len žijú účastníci vo svojich bublinách, nech sa len trápia so svojimi nesmierne dôležitými problémami. Tam kdesi ďaleko sú momentálne ľudia, prežívajúci realitu, proti ktorej je Big Brother kečup.
Stojím vysoko nad okolitým svetom. Všade ticho, len v dolinách, pod hrubou vrstvou hmly, počuť vrčanie elkatéčka. Bezhlasne preletel krahulec. Slnko príjemne hreje, necháva v očiach zlatisté bodky. Úžasné kontrasty. Modrá obloha a more bielej hmly. Tmavé línie hôr a začínajúca červeň bukových lesov. Akoby ani iných nebolo. Len more hmly a more lesov a nad tým ako maják turistická rozhľadňa. Kloptaň, 1153,3 m n. m.
Niekoľko rokov pôsobím ako aktivista v neslávne známej rómskej osade v Letanovskom mlyne na severnom okraji Slovenského raja. Na všeličo som si musel zvyknúť, od začiatku som mal najväčšie problémy so strávením spôsobu „uľavovania“ si niektorých Rómov po okrajoch osady, na prístupových chodníkoch, na okrajoch cesty. Dodnes je to najväčší problém pre príležitostné návštevy, ktoré musím upozorňovať na nevábne kôpky pod nohami. Pripadá mi to zahanbujúce, ako by to boli moje vlastné výtvory... O čo sme však my ostatní lepší?
